Sávio Dominik sa narodil 2. apríla 1842 v San Giovanni di Riva pri Turíne. Ako sedemročný, pri prvom svätom prijímaní načrtol svoj životný plán: „Často sa budem spovedať a prijímať tak často ako mi to spovedník dovolí. Chcem svätiť sviatky. Moji priatelia budú Ježiš a Mária. Radšej zomrieť ako zhrešiť." V dvanástich rokoch ho prijal Don Bosco do svojho oratória v Turíne. Dominik ho žiadal, aby mu pomohol stať sa svätým. Mierny, vždy veselý a vyrovnaný, dával veľký dôraz na študentské povinnosti a službu spolužiakom, vyučoval ich katechizmus, slúžil chorým, zmieroval rozhnevaných… Jedného dňa oslovil spolužiaka, ktorý práve prišiel do Oratória: „Vedz, že naša svätosť spočíva v tom, byť stále veselý. Vyhýbame sa hriechu ako veľkému nepriateľovi, ktorý nám kradne Božiu milosť a pokoj srdca, plníme si presne naše povinnosti." Zostal verný svojmu programu, intenzívne sa zúčastňoval na sviatostiach a prežíval detskú zbožnosť k Márii, s radosťou prinášal obety, Boh ho zahrnul mnohými darmi a charizmami. 8. decembra 1854, vyhlásil pápež Pius IX. Dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Dominik sa zasvätil Márii a začal rýchlo napredovať v svätosti. V roku 1856 založil medzi priateľmi "Spoločnosť Nepoškvrnenej" na apoštolskú činnosť. Mama Margerita, ktorá prišla pomôcť synovi – kňazovi, mu jedného dňa povedala: „Máš mnohých dobrých mladíkov, no nik neprekoná krásu srdca a duše Dominika Sávia. Vidím ho stále modliť sa, zostáva v kostole, každý deň si uprie pár minút z osobného voľna, aby navštívil sviatosť Oltárnu…. V kostole je ako anjel, ktorý prebýva v nebi." Zomrel v Mondoniu 9. marca 1857. Jeho pozostatky sa uctievajú v Bazilike Panny Márie Pomocnice. Pius XI. ho označil za "malého, no obrieho v duchu".

SV. TARZÍCIUS

Tarzícius bol akolytom (rozdávateľom Eucharistie) alebo diakonom v Ríme. V druhej polovici 3.storočia bol ukameňovaný davom ľudí na rímskej ceste Via Appia, keď niesol Eucharistiu neznámemu kresťanovi do väzenia. Túto udalosť opísal kardinál Wiseman vo svojom diele „Fabiola". Pápež sv. Damazus (bol pápežom v rokoch 366-384) napísal o ňom poému a dal mu vytesať na náhrobný kameň štvorveršie, ktoré vyjadrovalo príčinu jeho smrti. Legenda ho predstavovala ako chlapca (miništranta), ktorý v čase prenasledovania niesol Eucharistiu uväzneným kresťanom. Na tejto ceste ho stretli chlapci, ktorí však kresťanmi neboli. Chceli, aby im ukázal, čo to nesie. On však Eucharistiu chránil za každú cenu. Chlapci čoskoro prišli na to, že je kresťanom a nesie „kresťanské tajomstvá". Kvôli tomu ho začali biť a kameňovať. Tarzícius sa však držal statočne. Keď už zomieral, išiel okolo jeden rímsky vojak, ktorý bol tiež kresťanom. Chlapcov rozohnal a Tarzícius mu ešte stihol povedať, Koho nesie a kam. Potom vydýchol. Vojak sa postaral aj o jeho telo aj o Eucharistiu. Či tento príbeh obsahuje presné historické fakty, nevieme. Tarzícius mohol byť aj mladým mužom – diakonom, ktorý niesol Eucharistiu z titulu svojej funkcie a služby: či už chorým, prenasledovaným alebo z pápežskej sv. omše kňazom hlavných rímskych kostolov ako znak jednoty. V každom prípade je mučeníkom a oddávna si ho uctieva mnoho ľudí, najčastejšie ako patróna miništrantov.